Aby sme pochopili, čo je na aktuálnom školskom zlé, musíme si premietnuť, čo bolo na školskom systéme minulého režimu dobré. Medzi tie sa radia:
1. Systém odmeňovania prostredníctvom známok,
2. Disciplína,
3. Ročníky.
Socialistický školský systém bol založený na istotách – istote vzdelania, istote práce a často aj istotách bitky – ktoré však viedli k vyššej disciplíne. Musíme si uvedomiť, že ako sa budoval socialistický štát, jeho ekonomický model musel ísť ruka v ruke so školským modelom, takže jeho statickosť bola pre štát výhodou – nemusel rozvíjať odvetvia podľa počtu absolventov. Známky boli výbornou metódou, ako donútiť študentov osvojiť si učivo – čo dvíhalo mieru vzdelanosti. A študentom mohlo byť hlavne jedno, čo sa učia, keď vedeli, aká bude ich rola v spoločnosti. Ročníky zohrávali významnú úlohu, kedy sa len ťažko preplnil trh uchádzačmi o prácu a štát im stíhal vytvárať pracovné príležitosti.
Kapitalistický školský systém, ak chce konkurovať zvyšku sveta, musí byť dynamický. Učiteľ musí vytrvalo odhaľovať predispozície každého jedného študenta a nasmerovať, motivovať ho do oborov jemu vhodným. Žiaci nesmú byť okliešťovaní o čas ročníkmi – veď prečo by aj mali strácať roky navyše, keď sú dávno pripravení a naplnili podmienky prejsť danou úrovňou znalostí? Známky sú nepodstatné, nakoľko splnenie predpokladov pre prechod danou úrovňou je dostatočným preukázaním snahy žiaka.
Digitalizácia nepomáha
Je dosť logické, že vyššia technická úroveň vyučovania neznamená vyššiu kvalitu vyučovania. Miesto toho, aby sa technika využívala na vzdelávanie mimo školy, pasívne vzdelávanie či rozširovanie technických zručností žiakov, táto slúži ako náhrada knihy – v ktorej slová sú často nahradené zábavou. Digitalizácie môžeme ľahko odlišovať – všímajme si, aké vybavenie je poskytnuté školám. Existuje veľká medzera medzi takým tabletom a stolovým počítačom. Deťom, ktoré dostanú do rúk tablet, sa nekladú medze kreativity na rozdiel od stolových počítačov, ktoré ich, podobne ako vyučovanie, len pripúta k stoličke.